Som sebacká kur*a?
Ako už názov naznačuje, zamýšľam sa nad tým, či som naozaj sebec. Aby som objasnil situáciu: M23, pracujem v IT už štvrtý rok (od 19 už bývam sám) a nedávno som sa presťahoval zo Slovenska. Problém, ktorý ma trápi, sa týka mojej rodiny.
Rodinná situácia: Mám dve staršie sestry (28 a 30 rokov majú svoje rodinu svoje starosti) a jednu malú sestru, ktorá má 5 rokov. Rodičia sú už starší. Celý život sme patrili do strednej triedy – otec bol hlavným živiteľom rodiny, zatiaľ čo mama zarábala len mierne nad minimálnou mzdou. Nikdy sme sa nemali zle, ale rodičia ma nijak extra nepodporovali. Jednoducho som bol samostatný od detstva. Mal som svoje zaujmy, hobby ktoré som nijako nezdielali s rodičmi alebo zo sestrami a celkovo iný pohľad na život. Prosto robil som vždy tak aby bolo dobre pre mňa. Bez ohľadu na to čo si myslela rodina.
Vzťahy v rodine sú všelijaké. So sestrami vychádzam v pohode – keď sa stretneme, pokecáme, no nijako intenzívne sa nekontaktujeme. Zvyčajne sa vidíme na sviatky alebo rodinné oslavy.
Rodičia sú ortodoxní kresťania, ja som ateista, a preto sa v tejto téme často rozchádzame. S mamou si zavoláme 3-5x do mesiaca, aby sme sa informovali, čo je nové. S otcom si kontakt neudržiavam – porozprávame sa len pri osobných stretnutiach. Malú sestru mám rád, ale trávime spolu čas len vtedy, keď som doma alebo ju vezmem niekam na výlet.
Súčasný problém Pred rokom a pol sa situácia zhoršila. Môj otec začal mať psychické problémy a prestal pracovať. Rodina (otec, mama a malá sestra) tak prišla o hlavný zdroj príjmu. Otec nemá nárok na invalidný dôchodok, a preto celá finančná záťaž leží na mame, ktorá zarába len málo.
Do toho všetkého má moja najmladšia sestra vrodené zdravotné problémy, ktoré si vyžadujú časté návštevy lekárov a špecialistov. To nie je lacné a zároveň to mamu veľmi vyčerpáva psychicky aj fyzicky.
Keď som mamu videl cez sviatky, bolo mi jej naozaj ľúto ( staranie sa o dom, o chorého muža a o malú sestru ktorej treba jednoducho venkvat viacej času ) Na druhej strane, cítim, že nedokážem (alebo nechcem) aktívne niečo robiť.
Prečo mám pocit, že som sebec?
Nechcem sa vrátiť na Slovensko. Nedokážem si predstaviť, že by som sa vrátil domov a pomáhal rodine osobne. Život v rodnom meste má nenapĺňa + nemám tam ziadnych kamarátov.
Finančne im pomáham. Nemám problém pravidelne posielať mame peniaze, aby som im aspoň trochu uľahčil situáciu. Uvedomujem si však, že pomoc nie je len o peniazoch, no napriek tomu nemám chuť investovať svoj čas a energiu do riešenia týchto problémov.
Túžba po vlastnom živote. Chcem si udržať pohodlný život, ktorý som si vybudoval, a nechcem sa zaťažovať problémami druhých, aj keď ide o moju rodinu.
Sebareflexia Je môj postoj správny? Na jednej strane cítim zodpovednosť a ľútosť, na druhej strane však mám právo na svoj vlastný život.
Je normálne, že človek chce žiť nezávisle a nesnaží sa byť hrdinom za každú cenu. Otázkou však zostáva, či je tento postoj dostatočný vzhľadom na obrovské bremeno, ktoré nesie moja mama.
Otázky, ktoré ma trápia.
Je nesebecké pomáhať len finančne, keď viem, že mama potrebuje aj iné formy podpory?
Som zlý človek, ak sa rozhodnem uprednostniť svoj vlastný život pred problémami rodiny?
Kde je hranica medzi zdravým odstupom a ľahostajnosťou?
Nie som si istý, či som sebec, alebo len niekto, kto si chce chrániť svoje hranice. Chcem veriť, že snaha pomôcť aspoň finančne ukazuje, že mi na rodine záleží, aj keď nie som ochotný obetovať viac. Na druhej strane viem, že ma to stále hlodá. Keď sa ráno pozriem do zrkadla, často sa cítim ako najväčší sebec/odpad a cítim že ma to jednoducho pomaly ale iste z vnútra zožiera...
Edit: Všetky komentáre som si poctivo prečítal aj keď som nijako aktívne neodpovedal. Ďakujem všetky za rady a názory trošku mi to pomohlo upraviť vnímanie tejto situácie a zistil som kopu iných spôsobov ako by som vedel pomôcť . Ešte raz veľmi pekne ďakujem .